Moments 32. diel


ako stále a začala som hrať. Potichu som si spievala. Vedela som, že som sama ale aj tak istota niekedy nie je istá. Spievať od plného hrdla som vedela len vtedy, keď som bola niekde sama a bola som si istá, že ma nikto nemôže počuť! Zahrala som ešte niekoľko tónov a začala dopisovať text a tóny. Po opravovala som to ešte niekoľko krát a jednu pasáž o ktorej som si myslela, že by ušla, som si prehrala ešte raz a bola podľa mňa hrozná! Ale to som celá ja! Všetko do čoho sa vrhnem nikdy nedotiahnem do konca ale toto som chcela dokončiť a zaspievať to sama a vydať ako môj song! Nikoho iného! Bolo v ňom presne všetko to čo cítim a prežívam. Všetko to ako bolí keď stratíte najbližších a aj to ako bolí keď vám chlapec povie, že to, že vás miluje bol omyl! Bolelo to a pri písaní som musela niektoré strany aj prepisovať. Slzy mi tiekli ako prúdom. Chcela som zabudnúť ale niekedy to proste nejde. Prečo nejde vymazať spomienky? Prečo? Bola teraz moja jediná otázka a tak som hlavu položila na klávesy a zahrala som tresnutím si hlavy nejakú zvláštnu melódiu. Pre istotu som si ju zapísala. Ako sa hovorí "teraz nepotrebuješ ale neskor akoby si našla" a zapísala na malý papierik a vhodila do šuplíka kde som si písala takéto náhody. Či to boli textíky alebo melódie, a ani si už nepamätám čo tam všetko je ale ten šuflík nie je najprázdnejší pomyslela som si a presunula som sa naspať ku klavíru. Dopísala som to celé a teraz ako to mám vo zvyku skryť to do euro obalu a dať to do poličky na niekoľko dní aby som to potom ešte vedela prepísať. Ale túto pesničku som prepisovať nechcela len som možno chcela pozmeniť noty ale to nie dnes až zajtra, teda ani neviem koľko je hodín. Hodiny som tu nemala a mobil ostal hore ale nejako som dúfala že som tu len nejaké 3 hodiny. Potichu som vyšla hore a pozriem na hodiny a je 9 hodín ráno. Prešla som okolo zrkadla a keď som sa v ňom zbadala, zľakla som sa. Rýchlo som behala do kúpelne. Ale nejako som si neuvedomila že mám izbu so Zaynom. Vošla som do izby a v izbe boli len moje veci. Zastala som sa a našla som na posteli obálku. Otvorila som ju a v nej bol list:

Drahá Alex,

je mi ľúto čo sa stalo. Teraz keď to čítaš pravdepodobne si sa vrátila zo svojho úkrytu. Nechcel som aby si videla ako odchádzame. Alex, prosím nehľadaj ma. Pokiaľ budem chcieť nájdem ťa sám. Pochop to. Stále ťa milujem ale už by som sa nevedel pozrieť do tvojích krásnych očí a povedať ti tie slová ktoré boli tak pravdivé a bolestivé. Milujem ťa!

S láskou tvoj teraz už nie tajný ctiteľ Zayn Malik,

Nevedela som čo povedať len som si sadla a plakala som. V dome bolo ticho. Keď napísal odišli asi myslel všetkých. Aspoň na chvíľu, na maličkú chvíľu som mala šancu mat krásnu budúcnosť a úžasných priateľov ale aj to som si dokašľala! Som taká hlúpa! Hlavu som si položila do dlaní a začala plakať. Plakala som možno dobré 2 hodiny keď niekto zaklopal na dvere. Kto to je? "Môžeš už prestať fňukať? Išiel len nakúpiť! Vráti sa za 10 minút tak máš tých 10 minút na to urobiť zo seba človeka a babu ktorá sa trápi jedine tým že zajtra ide na pohreb." povedala Zu. "A čo ten list?" "No ten list bol na to aby keď sa vráti vedel či si to myslela vážne" "Prosím? To akože koľko krát vám mám dokazovať že keď niekoho milujem tak to myslím vážne? Nebaví ma to! Pripadám si horšie ako v škole! Aj tam ma stále skúšali ale vedela som aspoň prečo a z čoho ale teraz neviem ani prečo a ani z čoho, pretože mám pocit že tu mi bude treba dokazovať aj to že som si natrela chlieb s maslom!" povedala som nahnevane ale to Zu ignorovala. Otočila sa a odišla niekam dole. Vstala som a doteperila som sa do kúpelne. Po tresnutí vchodovými dverami a so smiechom niekto vošiel do domu. Vyšla som zo sprchy a zo skrine som vybrala tričko s nápisom,pohodlné tepláky a vyšla som von. Prešla som okolo kuchyne a sadla som si do obývačky a vytiahla notebook. Zapla som ho a pozrela čo je nové. Nikto si moju prítomnosť nevšimol čo bolo dobre. Pozrela som čo je nové na twitteri. Prečítala ešte niekoľko mailov a správy na facebooku. Správ typ, úprimnú sústrasť tam bolo mnoho ale už som nemala silu na nich odpísať. Až príliš to bolí, a ja som slabá odpísať na všetky tie správy ale jedna ma zarazila. Bola od Fredericka. Kedy? Bola moja otázka a začala som pomaly čítať..............

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.